Viete, kto je Kikimora? Spoznajte mýtické bytosti, v ktoré verili naši predkovia

Naši predkovia verili v existenciu takzvaných démonických bytostí. Boli to nadpozemské postavy, ktoré konali buď dobro, alebo zlo. Zoznámte sa s tými najfrekventovanejšími. 

Víly - bytosti prebývajúce v prameňoch, studničkách a jazerách.
Sú to krásne mladé devy s priesvitným telom. Strata čo i len jediného vlasu pre ne znamená smrť. S obľubou tancujú a radujú sa. Dokážu sa meniť na zvieratá, najmä na labute. Pomáhajú pri veštení aj liečení. Aby si naši predkovia víly naklonili na svoju stranu, nosili im obetiny - koláče, poľné plody či pestré stužky rozvešané po stromoch. Víly dokázali aj uškodiť - najmä vtedy, keď človek narušil ich zábavu alebo poškodil prírodu. Vedia mu pomútiť myseľ, až sa zblázni.

Nemilosrdná Baba Jaga
Tajomná bytosť bola známa východným i západným Slovanom. Ide o zosobnenú búrku v podobe zlej stareny s rozcuchanými vlasmi, dlhým nosom a železnými zubami. Keď letí na metle, ohýbajú sa všetky stromy, vyjú psy a vzdychá celá Zem. Často ju sprevádzajú ohniví synovi - blesky. Žije v chalúpke na stračej nôžke, živí sa ľudským mäsom. Človeku prináša skazu.

Veterným duchom vládne kráľ jazdiaci na mraku
Démoni vetra sú divokí, ale nie výsostne zlí. Človek im však nesmie nadávať, pretože sa pomstia. Sídlia na konci sveta pri mori. Vládne im veterný kráľ, ktorý jazdí na oblačnom voze, do ktorého je zapriahnutá štvorica koní. Priazeň veterných duchov sa získava obetinami - múkou či kúskami chleba za oknom. Proti vyslovene zlým démonom vetra chránili zvončeky. Bratom veterného kráľa bol mráz, matkou zasa meluzína. Jej nárek oznamoval nešťastie, úmrtie, živelnú pohromu.

Tri záhadné sudičky
Starí Slovania boli presvedčení, že náš osud riadia špecifické bytosti - sudičky. Zjavujú sa o polnoci do troch dní po narodení dieťaťa. Obvykle sú tri, majú priehľadné telá, jedna je vždy staršia. Každá vpisuje osud dieťatka priamo na jeho čelo. Sudičky boli známe už od staroveku.

Naši predkovia verili aj na domových škriatkov
Po celej európskej pevnine bola kedysi rozšírená predstava, že každý dom má svojho spriazneného ducha. Pokiaľ mu človek prináša obetiny, o príbytok sa patrične stará. Podoby bývali rôzne - buď išlo o malého chlapčeka s veľkými pazúrmi na rukách i nohách, alebo o drobného starca s bielymi fúzami, odetého do červenej košele. Domoví škriatkovia sa menili i na zvieratá - psy, mačky, žaby či hady. Už pred stavbou domu musel majiteľ zakopať pod základy obilie, chlieb či iné potraviny. Domový škriatok sa volal Domovik, v pivnici prebýval Pivničiar.

Mory – entity utrpenia
Hrôzostrašné bytosti prinášali smrť. Ľudí dusili pri spánku. Cicali krv, ženám i mlieko. Naši predkovia vraveli, že ide o duchov nenarodených detí, ale aj o živé dospelé osoby, z ktorých počas spánku vychádza duša a prijíma rôzne podoby, najmä tieňové. Ochranou proti more boli napríklad skrížené sekery na prahu domu. Špecifickou bytosťou bola Kikimora, zlá a škaredá entita s obrovskými prsami, ktoré si prehadzovala cez ramená. Unášala deti a dospelých usmrcovala šteklením.

Započuli ste v prírode zvonivé tóny? Vydávať ich môžu bludičky
Súčasťou lesov, hôr či močarísk bývali bludičky - malé svetielka, ktoré šantivo poskakovali v povetrí. Niektoré boli priaznivé - strateným osobám ukázali cestu domov. Tie zákerné však ľudí poplietli, čiže v temnom lese zmizli naveky. Bludičky sa zväčša pohybovali v skupinách, najčastejšie ich bolo sedem. Občas vydávali aj zvonivé tóny.

Permoníci, strážcovia podzemia
Permoníci žili vo väčších spoločenstvách v podzemných chodbách a banských štôlňach. Opatrovali a kopali rudu či vzácne nerasty. Odievali sa do pestrých, najmä červených šiat a ako baníci nosili kožené zástery a banské pracovné nástroje. Pomáhali baníkom v práci a varovali ich pred nebezpečenstvom, za čo im baníci dávali rôzne obetiny a úzkostlivo dodržiavali tradíciou stanovené banské zvyky. Zato im permoníci neraz sami ukázali, kde majú kopať, aby narazili na žilu. Nemilosrdne však trestali tých, čo pod zemou pískali, správali sa hlučne a nerešpektovali ich príkazy a zákazy. Svoju prítomnosť dávali v štôlňach najavo väčšinou iba klopaním; ak sa baníkom ukázali, znamenalo to nebezpečenstvo, napríklad zasypanie šachty.